Je to závislosť na pomáhaní druhým. Nemôžeme sa slobodne rozhodnúť, či pomôžeme alebo nie. Niečo nás núti pomáhať, inak sa necítime dosť dobrí, cítime vinu alebo sa cítime odmietnutí okolím. Problémom je, že tento typ závislosti je podvedomá automatická reakcia, nie zrelá odpoveď na danú situáciu.
Z tohto nevedomého východiskového bodu však nemáme inú voľbu. Pomáhame bez ohľadu na to, či je to z duchovného hľadiska pre daného človeka a situáciu vhodné alebo nie. Neskúmame a nezaujímame sa o duchovné príčiny problému. Ani sa nezaoberáme tým, aké dlhodobejšie následky bude naša pomoc mať.
Ak by sme totiž mali možnosť voľby, mohli by sme sa slobodne rozhodnúť, ako v danej situácii budeme konať. Vyhodnotiť tiež mieru pomoci. Uvedomiť si, či danou formou pomoci druhého posilníme alebo oslabíme. Či mu našou pomocou neodoberáme moc nad vlastným životom.
Ak napríklad niekomu ustavične pomáhame a jeho život sa aj tak nezlepšuje, odoberáme mu silu a zodpovednosť za jeho vlastný život. V tom prípade iba dodávame energiu človeku, ktorý sa zmeniť nechce a nás to vyčerpáva. Môžeme až vyhorieť a zhasnúť. A potom musí niekto zachraňovať nás. Niekedy nepomôcť, môže človeku naopak dodať silu a zodpovednosť za jeho vlastný život. Môžeme mu tým pomôcť prestať sa správať ako malé dieťa, pomôcť mu vyrásť a dospieť.
Pri syndróme záchranára človek nevidí, že pomáha často nasilu, proti vôli druhého a vlastne tak “pácha dobro”. Koná tak nevedome z pýchy, že on vie najlepšie, čo je pre druhého dobré. Alebo z presvedčenia, že svet je zlý a nespravodlivý. Nerešpektuje duchovné zákony príčiny a následku a životné lekcie, ktorými si majú prejsť iné duše.
Táto forma agresivity sa mu však vracia naspäť. Cíti sa často ako obeť nevďačných ľudí, ktorí neocenia jeho pomoc. Takto ľahko rozpoznáme, či je naša pomoc v súlade, alebo nie. Problémom tiež býva, ak druhým dávame v dobrom úmysle to, čo nechcú a nedávame im to, čo v skutočnosti potrebujú.
Rozlíšiť, kedy pomôcť, akou formou a v akej miere, nie je pri syndróme záchranára možné. Táto závislosť zahmlieva skutočnú realitu. Pomáhanie určuje zmysel života človeka, jeho hodnotu a prijatie v spoločnosti. Okrem toho je človek s touto závislosťou ľahko manipulovateľný. Nevidí skutočný zámer pomoci a širší kontext situácie a dlhodobé následky. Ani to, na čo je táto jeho závislosť zneužívaná.
Syndróm záchranára môže súvisieť s našim detstvom, keď sme boli oceňovaní a prijímaní, iba ak sme pomáhali druhým. Naučili sme sa, že iba od toho, či pomôžeme druhým, závisí naša sebahodnota. Naša túžba pomoci v nás zostala ako túžba po moci.
Možno sme tiež emočne zachraňovali niektorého z našich rodičov pred tým druhým. Napríklad bol jeden rodič pred druhým vykresľovaný ako ten zlý a on ako ten, ktorého treba zachrániť. Tento program si prenášame do svojich ďalších vzťahov, kde sa opätovne pokúšame zachrániť partnera alebo naše deti.
Naša závislosť na pomáhaní často súvisí aj s našim vnútorným zraneným dieťaťom. Pre ktoré tu nikto nebol, keď potrebovalo pomoc. A teraz každý človek a situácia v nás evokuje pocit tohto vnútorného opusteného dieťaťa, ktorému treba pomôcť. Cez druhého človeka sa snažíme zachrániť svoje vnútorné dieťa. V tomto prípade treba pozornosť zamerať najprv na vlastné vyliečenie.
Je dobré pochopiť, že nutkavé zachraňovanie robíme kvôli sebe, pre svoj vlastný dobrý pocit, nie kvôli druhým. Ak by nám to neprinášalo dobrý pocit, nerobili by sme to. Ak sa však rozhodneme pomôcť niekomu vedome, dobrý pocit je vedľajším prínosom, nerobíme to primárne kvôli nemu. Takéto pomáhanie neposilňuje naše ego, nečakáme vďaku ani ocenenie. Nerobíme to zo strachu, viny, bezmocnosti, túžby po uznaní. Ani neobchodujeme nasledujúcimi spôsobmi : “Keď ja pomôžem, vráti sa mi to. Pomôžem, veď čo ak aj ja budem potrebovať pomoc?”
Ak máme z detstva takéto situácie vysporiadané, rozhodujeme sa slobodne, kedy pomôžeme a ako. Nepomáhame, pretože musíme, alebo sa to od nás očakáva. Nečakáme za to ocenenie od druhého človeka alebo od nejakej autority. Nekonáme ani z pocitu zraneného a opusteného dieťaťa. Ale z dospelého, zrelého a vedomého stavu vnútorného kľudu a nadhľadu.
Pomôže nám v tom úprimný pohľad na svoje podvedomé detské programy, na základe ktorých reagujeme a konáme. A ich vedomé rozpustenie. To nám následne prinesie slobodu konať vedome v podobných situáciách. A toto vedomie, v spojení so srdcom, vždy spoľahlivo vie kedy, prečo a ako konať.
