Tým, že sa budem cítiť rovnako zle ako niekto iný, v skutočnosti nesúcítím. Iba si podvedome nedovolím, najčastejšie z pocitu viny, cítiť sa dobre. Veď nie je možné, ak som dobrý človek, cítiť sa výborne, keď niekto iný trpí. Ale z akého pocitu to robím? Robím to z nízkej vibrácie pocitu viny, strachu, ľútosti, hnevu, bezmocnosti. Alebo z presvedčenia, že keď tiež trpím, odoberám utrpenie druhému, odľahčím ho. Je to však nesprávne pochopená empatia, ktorou si škodím a druhému nepomôžem.
Vždy si položme otázku, z akého impulzu konáme. Konáme z ľútosti, zo strachu, z pocitu, že sa budem cítiť viac hodný, dobrý, morálny, etický, ak sa budem cítiť rovnako zle? Zlepší sa tým niečo? Môžem skutočne tým, že sa budem cítiť rovnako zle ako niekto iný, pomôcť kolektívnemu My? Najviac môžem pomôcť tým, že pochopím súvislosti.
Predstavte si, že ste bunka v tele a svet je celý organizmus. Keď je nejaký orgán v tele chorý, zle sa mu darí, nepomôžete mu tým, že si ako bunka prestanete držať svoju vibráciu a upadnete do ľútosti, strachu, hnevu, obviňovania. Tým by ste ešte viac zaťažili celý organizmus, pretože v tejto energii nízkej vibrácie môžete privodiť chorobu orgánu, ktorého ste ako bunka súčasťou. Preto má bunka, ktorá je súčasťou organizmu, úlohu zažívať čo najčistejšie vibrácie radosti a dôvery. Tým najviac pomôže celému organizmu, nezaťaží ho ešte viac. Pomocou čo najlepšieho naladenia sa na vďačnosť, radosť, zdravie, lásku vytvára vhodné prostredie pre liečbu.
Pochopením súvislostí je tiež súcit ako najvyššia forma lásky, ktorou dávam druhým úctu k ich vlastnému vytvorenému životnému obrazu. K tomu, že ho k svojmu učeniu z nejakého dôvodu potrebujú. K ich vlastnému karmickému čisteniu. Naopak, ľútosť k utrpeniu druhých a celého sveta človeka stiahne do role obete a počet obetí sa tým na svete zvýši.
Preto je našou úlohou prežívať život v čo najväčšej vďačnosti, radosti, ľahkosti a dôvere bez ohľadu na to, čo sa okolo nás deje. Bez ohľadu na to, koľko ľudí trpí. Pretože našim ďalším utrpením vytvárame ešte väčšie utrpenie vo svete.
Sústreďme sa radšej na vlastné tvorenie, na to, aké emócie my sami každodenne vytvárame. Pretože v čo najvyššej vibrácii radosti, ľahkosti, dôvery a lásky sme pre druhých vždy najviac užitoční. Vtedy naše rozhodnutia a naša pomoc vychádza nie z role spoluobete, ale z vedomia, že môžem ovplyvňovať realitu tým, na čo každý deň myslím a na aké emócie sa naladím. Tvorím a ovplyvňujem realitu hlavne svojou vlastnou každodennou vibráciou.
Naučené programy obete a trpiteľstva ako niečoho správneho a hodnotného si väčšinou nesieme z detstva. Napríklad sme preberali z lásky k rodičom ich emočné záťaže. Alebo sme na ne boli naprogramovaní rodinou a cirkvou. Sú to často aj dedičné programy v našom rode, ktoré si pýtajú pozornosť. Aj niektoré národy sú programom obete zaťažené viac ako iné.
Emočným odblokom alebo cez rodinnú konšteláciu vieme pustiť tieto deštruktívne presvedčenia a programy, kvôli ktorým nedokážeme žiť radostne a s ľahkosťou v utrpení okolitého sveta. Pretože sme podvedome spolutrpiteľmi s našimi najbližšími, vzdialenejšími a celým svetom.
Poďme sa dostať z trpiteľstva do vibrácie tvorenia, v ktorej môžeme vytvoriť iný, krajší svet.