Keď sa dieťa narodí, často postupne stráca kontakt so svojou dušou. Dospelí ho učia, čo je dobré a čo zlé, čo je doležité a čo nie. Pre dieťa sú rodičia bohovia a verí všetkému, čo mu hovoria ako jedinej pravde, pretože jeho život závisí na ich pozornosti. Postupne však zistí, že rodičia sú iba ľudia, ktorí sú nedokonalí, formovali ich vlastné životné okolnosti, na základe ktorých si vytvorili vlastnú pravdu, ktorá je pre nich pravdou jedinou. Dieťa časom rebeluje, hnevá sa na rodičov, keď mu bránia žiť pravdu jeho vlastnú a aj keď sa osamostatní, hnev v ňom stále pretrváva.
Možno, keď dieťa vyrastie, pochopí, že hnevom ubližuje sebe a škodí svojim vzťahom. Pretože dlhodobý hnev na rodičov sa premieta na našich partnerov a do ostatných našich vzťahov. A tieto vzťahy si takto vedome aj nevedome ničíme. Vedome možno chceme tvoriť vzťahy harmonické, ale potlačené alebo nespracované emócie nám spôsobujú nesúlad medzi tým, čo si myslíme, cítime a ako konáme.
Cez kineziologický odblok sa vieme vrátiť do veku a situacií, kde sme tieto emócie nestrávili a znovu obnoviť jednotu so sebou a s ostatnými. Prepojiť našu oddelenú dušu opäť s naším fyzickým, emocionálnym a mentálnym telom. Z tejto jednoty potom tvoríme úplne inú kvalitu vzťahov, založených na pochopení, dôvere, úcte a skutočnej láske.
