Veľa sa píše o tom, že sme si navzájom zrkadlami. Naozaj nás všetci a všetko zrkadlí? V zmysle toho, že sme všetci súčasťou jedného celku, áno. V zmysle nášho vlastného sebapoznávania nás zrkadlia ľudia a situácie, ktoré v nás vyvolávajú negatívne emócie. Vzbudzujú v nás odmietanie, odpor, pohŕdanie, posudzovanie, bolesť, pocit ublíženia… Tam sú naše lekcie. Vyrovnať sa s takými situáciami.

Myslíme si, že tí druhí by mali reagovť inak, žiť inak. Myslieť si, že vieme, čo je pre druhých dobré, je len ďalšia ilúzia na ceste nášho duchovného vývoja. My totiž nevieme, prečo druhý koná práve tak, ako koná, vidíme to iba z nášho uhla, z nášho ľudského hľadiska. Nevidíme celú skutočnosť so všetkým, čo daný človek prišiel zažiť v tejto inkarnácii, čo sa prišiel naučiť, pochopiť. Keď človek nezažije tmu, nevie ju porovnať so svetlom. Keď nezažije chlad, nevie, čo je teplo. Aj ľudia, ktorí dosiahli pokrok na svojej duchovnej ceste, môžu byť stále v zajatí vlastného ega a  posudzujú tých, čo sú zatiaľ v inom úseku cesty. Ak je ego aj naďalej používané k posudzovaniu, môže byť aj človek, ktorý navonok budí dojem morálky, koná dobro, pomáha druhým, stále iba v zajatí ilúzie nadradenosti, v pocitoch dobre ukrytej morálnej prevahy a v dodávaní si sebahodnoty týmto spôsobom.

Pozrime sa vždy na vlastné zámery. Z čoho vyplýva naša túžba súdiť iných? Čo je za naším konaním? Aký pocit ním chceme získať? Chceme si dopriať pocit, že sme lepší ako niekto iný, že vieme viac, že sme ďalej ako ostatní? Alebo je za tým strach, že nie sme dosť dobrí? Pozrime sa čisto a bez posudzovania, láskavo na seba a svoje zámery. Priznať si pocity, ktoré tým chceme získať. Preskúmať, ako súvisia s naším detstvom. S klientmi vždy nakoniec skončíme pri rodičoch a prvých siedmych rokoch ich života. Čo chceme dokázať rodičom, aj keď sme už dávno dospelí? Aké prijatie túžime od nich dosiahnuť? Neposudzujeme ostatných náhodou tak, ako rodičia posudzovali nás, keď sme boli malí?

Keď si toto uvedomíme a prijmeme, tak vieme lepšie pochopiť a prijať aj to, čo sa deje v ľuďoch okolo nás. Vidíme v nich ich vlastnú bolesť a neprijatie, čím všetkým asi v živote prešli a čo ich život tvarovalo. Porozumieme bez posudzovania…Neznamená to nechať si ich nevedomosťou ubližovať. Ale to je už téma skúmania našich vlastných hraníc…